KRUH

Výrazy hľadiace si do očí
vľúdne mračenie sa na pery
a do perí.n

Nesmej sa mi a povedz mi, či sme a nie sme
úsmevy
Nakoľko sa križujeme len podľa toho
na koľko sme ranení?

Nad ránom, keď spieva vtáctvo
a ty ležíš na zemi
Popri rieke, cestou z mesta
aj tak je koniec dňa
a ideí.

city city city city city city city city city city city city city city city coty coty po citycity city city city city city city city city city 
noci

ž ž žžžžž, la´

francúzske drámy
dialogické lásky
city v nich

úsmevy nad takým zore
svetlo do tváre
ležať môžeme
nebo je vždy modré.
a hmat máme stále
vankúšiky prstov jemnúčko
ž ž žžžž
la france
[smiechom].

Zahryzni to ticho a prehltni ho

Na pár slabík, nočnou hrou, 
k nádychom ma lúč svetla priviedol.
Ja sa teda nepoučím, aj keď sa učím
slabikou,
more síl a príchod ducha, 
ním svoje telo odvliekol
a moje spálil na popol.

Tie struny gitary láskajú uši, do ktorých sa zahryzol,
koho oblak toho nebo, nestretnú sa s kapelou.
Bliká čiara a pýta si ďalšie slová príbehov,
ktoré vnoria otázky do miest, kde je krásne, 
no len bez slov.

sme ľuďmi s preludmi

Stačí si raz povedať
Rovní sme si rovní
Aké je ľahké sa ubezpečovať
Že...
Nevládzem 
Cítim svet v nerovnováhe
Nechcem sa už klamať
Radšej byť teraz a reálne
A nie sa iba kajať
Keď neviem čo mám spraviť
Už nie ponocovať
A už neblúdiť
Sa približovať
K cieľu s ľuďmi
A byť ľudský.

Slnečná pani

Keď už rannú kávu s cigou nepijem s trasúcimi rukami, viem, že prichádza jar. Keď detský krik z vonku je akýsi iný a migrujúce čmeliaky sa predsa len vrátili. Asi to budú tie oplodnené samičky, lebo zvyšok rodiny neprezimoval. Vtedy viem, že z hôr zlezú ženy, ktorým zmizne sneh a freeridovať budú musieť v dolinách a budú mať čas na borky a naddebaty. Keď paličkové kráľovné obsadia soláriá, aby boli hnedé už začiatkom mája. Keď sa bakalárka nedopíše sama a vianočné prejedanie vystriedalo veľkonočné. A v tom celom prejdem v meste okolo lavičky, na ktorej sedí staršia pani. Ruky vráskami zdobené, no má úsmev na tvári, lebo sa teší zo slnka, čo telo jej zohrieva. A tak zastanem na chvíľu a môžem si na pár minút myslieť, že aj ja som slnečná pani.

Kto oslavuje, kto sa bojí

Až je vtipné ako prekonávaním digitálnej priepasti prekonávame aj citové väzby. Nemáme možnosť denne odsledovať všetko, čo sa deje vo svete, v Európe, na Slovensku, u nás doma, u nás v hlave. Internet nám síce aj občas klame, ale tak-či onak každý deň vznikne senzácia s krátkym dátumom spotreby. Niektoré jednodňové prekvapivé udalosti sa budú tiahnuť aj pár dní, no však krátko to bude zakaždým. Pedofilní kňazi, martinka z Turca, fašisti. Rovnosť rodov? Utópia. A dnešok vraj nesie sviatok ženského pokolenia. Možno sme zhořkli a už toľko necítime, ale na čo nám to celé je? Inokedy nemyslíme? Bitky oligarchov, zdieľaj za pár eur svoju tvár, čo z toho je predurčené k oslavám? A čo ešte dlho bude ovplyvňovať, že aj keď sa bojíme, nemusíme sa báť.

opuchnutí poddaní

Zvuky našich duší neutíšia zhluky  medzičastí pier.
Nevýslovné vákuum praskne a udupe ho samá zem.
Sa kolíšem,
vo vzduchu to nerisknem?
A potom sa bojím a nezískam, viem.

Smutné oči sa strácajú v opuchnutých tvárach,
stratili čo mali.
Cestujú po vlastných mapách.
Vyrovnaní sú len králi.

Majnd

Občas nechce fungovať
občas nechce frustrovať
občas mlčí.

Mlčí, keď má hučať,
hučí, keď má mlčať,
Mlčí.

Ja nemusím,
no skúsim

kričať?

Ha.

no dobre, bože

Vlasy do vrkoča zapletené sťa korbáč
zlých duchov odoženie.

Sladký úsmev na tvári, srdiečko mu rozžiari.
To ale nie som ja, čo ju milujete.

Si pamätám čas, keď kvapky dažďa boli len kvapkami,
a sny nám neulietali cez okno,
keď moje vlasy mohol hladiť málokto.

prečo mi ako decku nepovedali, že raz musím vyrásť?
a keď som veľká mi povedia:
Okná rýchlo umyješ, ale dušu už nikdy.
Špiny. 

desme

Z pohľadov mnohých ľudí môže byť neutíchajúca zvučka hlasov chalankov z  Kontrafaktu vo vašej stratenej hlave vážny dôvod na vyhľadanie odborníka, ale keď sa pýtali, či by sme nechceli vrátiť aspoň týždeň, aspoň deň, neboli možno ďaleko od pravdy. Áno, naskytne sa otázka, čo je to pravda a my sa spolu zamotáme do kolotoča filozofických otázok. Riešime, túžime, žijeme z minulosti. Ale nechcime vracať abstrakciu plynutia chvíľ a dajme si tie hlavy hore, lebo umrieme, pokiaľ budeme žiť.
Keby sa vráti aspoň týždeň, aspoň deň, asi ma primárne jebne. 
Z môjho žalúdka vytečie povodeň, tentokrát zaslúžene. 
Sme zlí a zvrátení a zhoríme v pekle, 
alibistické kurvy, čo si myslia, že vedia pravdu o tomto svete. 
No kde sme?! 
Natrime sa nutelou, zamotajme do papiera a skenujme si cecky na tlačiarni, dajme vybuchnúť elektráreň a žonglujme s kosťami dinosaurov, čo sa nám smejú.  

Popolníky na očiach

Pene a farba vody s maltou na hlave.
Zase od konca do budúcna začíname, drahý pane!
Božie koše neúnavné.
A trápime sa pri fotkách. Môže to byť o mne, o nás Lucia, o našej mame.
Xavier by nám napísal román.
Camelkové ohorky, dvere odkolísané, roky kňazmi zneužívané napospas. 
Kto zmení písmená pochopí, že topíme sa v mláke a pritom neprší, ani nepočujem hlas,
vidíme len tiene, zrkadiel odraz.
Sa zasmeješ, keď o svete vieš len ilúzie a vieš kto na kríži spáva. 
Verím len pomareným hlavám, že toto je tá cesta, čo udusí sa sama. 
Popolníky na očiach.