Popolníky na očiach

Pene a farba vody s maltou na hlave.
Zase od konca do budúcna začíname, drahý pane!
Božie koše neúnavné.
A trápime sa pri fotkách. Môže to byť o mne, o nás Lucia, o našej mame.
Xavier by nám napísal román.
Camelkové ohorky, dvere odkolísané, roky kňazmi zneužívané napospas. 
Kto zmení písmená pochopí, že topíme sa v mláke a pritom neprší, ani nepočujem hlas,
vidíme len tiene, zrkadiel odraz.
Sa zasmeješ, keď o svete vieš len ilúzie a vieš kto na kríži spáva. 
Verím len pomareným hlavám, že toto je tá cesta, čo udusí sa sama. 
Popolníky na očiach.

nemyslím morgana

Na dúhovkách mínus šestky dioptrie. S niekým plávame na lodi. Keď kapitán je idiot, asi je pravdepodobné, že pri náraze pôjdeme ako prví. Že kapitán má vestu zošitú z našich úst a rúk. Jeho šialený úsmev láme jednu kozmickú dosku za druhou. Je to ako so snami, nech vidíš kohokoľvek. Objavia sa nové vrásky, ale čo je najhoršie príde ďalší, nový kapitán, rovnaký, či horší, spolu s kaderníkom duše. Navarí nám elixíry, ktoré mu zobeme, náš skrotený jazyk sa podriadil jeho ruke, kým nepríde ďalší...nooou

Už dosť. Nechceme byť pasažiermi cudzích pilotov.

Nie vám dlžíme ospravedlnenie, panebože ani tebe, to len sebe. Už nie my sme, nemám na to síl. 

Nauč sa byť v tichu potichu a vnímaj silu samoty. 

Kanada.

Domov

Šesť rokov chodila na hrob okopávať burinu,
chodila len v bielom.
Za života vírila mútnu skazenú hladinu,
sama so sebou sa rozpráva bez slov.
Denné svetlo ti kolená pofúka,
skrývaj tie pohryzené pery. 
Keď niekto v tebe rastie a z brezy vystrúha ti píšťalku,
ani raz nefúkaj.
Príde vlk, ktorý zožerie ti rozprávku,
kam sa vrátiš, keď skončí ti fraj.
Naozaj, veď poštou už nepríde ti telegram,
farebný s kvetmi.
Denne tento systém preklínam,
prečo nezostali sme deťmi.

Slonia hlava

Papaam kvapka sivej vody.

Frustrovaná odpoveď smiechom tvoje ústa plní a mne škodí.

Hej, váš meter na ľudí je tak trochu krátky, 

riešenie?

Zavolajme rybu. Tá vie.

Prišla ryba a povedala: "Niečo sa nauč aj sama." Vstala a chápala. "Tu sú kľúče, choď a odomykaj a dotýkaj sa ovzdušia v izbách." Na vysokých nohách, mäkká tvár. "Počkaj ma znova pri vode, tam kde zelená je tráva, prídi s niekým alebo prídi sama, hlavne nech príde tvoja hlava." 

Balónom do hôr a vo vodopáde spáva.

Jarný sneh

Tvorivá hodina, zimná mailová schránka plná cudzích názorov. Moje pocity podčiarknuté farbou zelenou, na papiere z tých lesov, kde sa chceš prechádzať a pritom v ušiach hrať nám môže Ursiny. 

Ale kde, zakopali sme nádeje sušených plodov, zo sna vyhrážaš sa chybami, ja sa len na povrch smejem. Čakáme ohne, vášne, na rýmy z dvoch životov, nemôžeš sa prosiť a hádať, keď čakáš na večeru. 

Ja musím všetko vyvrátiť von, to všetko z teba. Blízkosť blízka, ďaleká pre vás. Bože zas. 

Kolenom zatlačiť rukami ramená, vzpriamene, ty neodoláš ublížiť živým. Už si si istý? Náboje z úst a točíš sa len okolo svojej osi. Keď otvoríš oči a zistíš, že tam vonku je nádherný svet. Ale už nepoďme. Ideš sám, ideš sama, musím aj ja.

Čakať na jarný sneh.

V noci

V noci ideme ako v posledný deň dýchania 

Plazíme sa po zemi, motáme sa ako liany

Nedobieha nás previnilá nálada

Najhlbšie a do hrdla kebaby a mcflurry

ženám tečú po tvári.

A flašky a frašky a kolá a poď ja zmotám

A bitky a pyžamá a voda priezračná

A rána a prelezená brána a drôtené srdcia na oltár

A otázky a klamstvá,ihla do stehna, mrcha bezočivá.

Svedomie odmietam.

A úsmevy cez červené pery, hryzieme ich pre nich

A bez nich.

A flašky a frašky a kolá a poď ja zmotám

A bitky a pyžamá a voda priezračná.

Neodmietam. 

Operácia mozgu

Nudná ikonka ma zobudila a zničila mi sny, kričím a vraždím a prijímam moje nedostatky, pohľad krátky do steny, stenám a brúsim jazyky a je jedno, čo nimi hovorím, hlavne, že sú.

Cigarety horia vo vzduchu, dočasne aj na slnku a si pospevujem slová, čo vykradli mi z duše autori, ktorí sú už mŕtvi. Im verím, že môžem klamať, môžem chlastať a zostanem v podvedomí, že môžem padať, vstávať a ja budem blúdiť cez ikonky a rany, z rána. 

Potom berieme darčeky z ropy, schádzame sa kopy a v jednej krabici od mlieka, ale už prázdnej civíme z okien na zaplatené cesty. Náš agregát dlhotrvajúco krátky sa rozpadá, záujmy strácajú, anarchia chradne,  dnešná revolúcia padá z mosta do Labe.

Pracovné pomery slabé, vďaka za tie nevery, kľúčovými dierkami cez ne dostali sme prácu. Tak celý deň na páse tancujeme a bravčové mäso zvracia tuk, pre ktorý potili sme krv, už nie do vašich rúk. 

Chirurgicky odstránené parazity z mysli.

Žaby vo vetre

Žaby lietajú vo vetre, na ceste. Jazdci a my za zahmleným oknom sa vezieme do mora.
Tak sme si poplakali, zapli kúrenie a otvorili okná. 
Sme vyhodili šupky z banánov, čo zjedli sme, 
zastali nám v krkoch ako dieťa v drevenej stoličke. 
Teraz došli sme. Sú štyri ráno, múdry človek nám rozprával príbehy. 
Sme sa bozkávali so ženami čo majú problémy
a vieme, že cesty naše sa spájajú, zase sa musia.
Spodine bez racia sa hnusia.
Husia koža nenastáva, lebo všetko to je tak bežné, že si na boso trúfame lietať bez hmly.
Naivne pozeráme a dávame dary chudobe s vedomím tým, 
že majú možno omnoho krajšie životy ako my.

MHD

Lampy spoza javorových listov nado mnou stoja. 

Zima spoza bubliny, v ktorej prebývam je iná ako tvoja.

Je skurvená a moja.

 

Maskované  tváre  sa bežia skryť pred sebou domov. 

Zaväzuje šnúrky pri mhd, osvietený svetlom z reklamy má škaredú tvár, vymyká sa predstavám televíznych vzorov.

Bože pomôž.

Oteplené bundičky môžu zahriať telo, ale duša im zamŕza a trpí.

Tep na fialových rukách mŕtvych po bozkoch kričí.

Aspoň koncom jazyka sa dotkni lagúnovej kože.

Zahľadení do tmy, do tmavej minulosti, v prítomnosti pri nich stojím a viem.  Že stojíme si blízko v intímnej zóne a pritom vzdialení sme tak, ako homo strom zabije na sebe hnijúce lístie.

Kyslé tváre pozerajú prísne.

Koľko je to k tebe? / Ako je to ďaleko?

Realita slova.

 

Pokrm

V prútenom košíku chcela mať jablká.
Šla na trh.
Pehy leta blednú.
Dávno to je, keď bola malá a naivná, už vidí prestup.
Vlak zmeškala, ale nohy ju nesú.
V spomienkach už nemusí sa nesmiať, veď strapaté tváre nemusia nič. Sa usmieva.
Opretá o perón má hodvábnu sukňu až po zem, vietor nadvihuje jej okraje a ukazuje jazvy na nohách, no nie svetu.
V ruke má účet z čistiarne svedomia, pokrčí plecia.
Kamene už necháva ležať na cestách.
V prútenom košíku si nesie surové mäso a na svitaní nakŕmi vlka.

do tvojich rúk

Búrlivý oceán vyskladaný potôčikom pokoja, slobody a línie stromov. Už nestojím proti vetru, nezrkadlí sa minulosť, ani zlosť, ďalšia závislosť. Rukami už neodháňam roje čiernych včiel, nepriniesli nám slasť, len útrapy nereálnych mien. Nekopeme hlbšie studne, nepadáme na dno ako Alica, nenašli sme krajinu zázrakov. Smiala sa mi moja druhá tvár, už si zabudla, že si v tom až po ramená? Cesta spätná nie je. Už len blázni sú s tebou, myslíš, že ten svet okolitý je bláznivý, ale ozvena z hôr zašepká nám do uší, to nie oni sú, to ty, len ty. Buď mojou farebnou záchranou, lebo čiernobiele obrazy v krúžkoch ma zničili už dosť. Všetci ste vážni. Už nevkladám dušu do vašich rúk, kto ste, čo som ochotná vám dať? Čo mohli ste mi vziať. Odleťme. Nie len biele klávesy sú, ale je ich viac, melódiu tmy už nesmiem počúvať. Nový vietor. Vietor. Chutí mi tá voda, ten vietor ma však zachráni. Alebo len ja. 

Blednem

Vedieť chcem. Nemusím ja viem, točím sa v čom chcem.
Toto nechcem.
Blednem.
Vôľa neodpovie len vyrýva do svalov svety, čo tu nie sú, v hlave myšlienok tisíc.
Zbytočne sme zničili ďalší kyslík.
Krásne by bolo zistiť, čo je naše a čo nie, aspoň si to myslím.
Neónové nápisy nám hovoria čím sme.
Tma z podchodov nás straší, aj keď je ružová, tvoje vnemy prekoná.
Duše krehké.
Uchop laná, uzly hôr, mysľou sám sebou.
Kto to vie? Bodky na tele.
Jazvy na stene.
Dni presnené.
Kroky bezcieľne.
Oči presklené.
Raz sa nájdeme.