Pokrm

V prútenom košíku chcela mať jablká.
Šla na trh.
Pehy leta blednú.
Dávno to je, keď bola malá a naivná, už vidí prestup.
Vlak zmeškala, ale nohy ju nesú.
V spomienkach už nemusí sa nesmiať, veď strapaté tváre nemusia nič. Sa usmieva.
Opretá o perón má hodvábnu sukňu až po zem, vietor nadvihuje jej okraje a ukazuje jazvy na nohách, no nie svetu.
V ruke má účet z čistiarne svedomia, pokrčí plecia.
Kamene už necháva ležať na cestách.
V prútenom košíku si nesie surové mäso a na svitaní nakŕmi vlka.