DEDINA

Hlboká dolina zarástla machom. Záplava zničila úrodu a ľud hladuje. Muži chránia si ženy a tie zas malých potomkov. Chytia sa za ruky a prosia o pomoc. Dolina spomína na svoj svet pred krachom, keď sadili ho hliny vlčie maky. Teraz výhonky snáď nie zbytočne hľadajú v žalúdku. Vinní za požiar dostanú slučku. Trest od boha, čo nosia ho v srdciach. Kto sa dnes prizná za rodnú hrudku? Kto nesie príbehy v očiach? Dedina sa postavila na krehké nožičky a rozdelila na dva tábory. Jeden múdry, krásny, spasený a druhý temný, slabý, stratený.

Hriňová

Fóbiina sopka
sofiina voľba
Poľana

Láva sálať nesála
spásou skazy záchrana
bez mála nás padnúť nechala
nad nama
patronát detstva vždy držala

ani sme nemuseli vedieť, či mraky zdržiava
čo dala, to zobrala
jesenná balada 

Tu máš na

4 ruky 4 dlane, poďme dáke klišé k tomu dáme
nechceš masáž?
nechceš cigu?
dám ti hlavu a odsekni ju.

dám ti slová, čo nepoznáš
dám ti knihy, čo ešte nevyšli
uvidíš obrazy maľované krvou
a národy, čo sa neobrodili.

a spia.

a anjelské sestry, čo ti vzali život
dám si ečko a bude živo
daj mi glg
vypijem si ho
drahý život
biele víno.
Pri titanicu mi je clivo.

Ďalším letom pristála

Tak trošíčku nám lichotí, trošíčku.
Utopí ma v kvapke vína, naberá si ma na plechovú lyžičku,
lyžičku.
Hraj to na lesbičku, 

nie je to hra.

Ta iniciatíva nás zlámala
späť k lichoteniu hnevom
tým istým smerom
som sa vybrala
s hlavou zase v oblakoch
no nohy na zemi, veď na dúhe som pristála
bez mála
malá
drobná postava
každý si svoje muky cez zrkadlo dostáva
tak neľutuj tie chvíle, čo si si sama vybrala
radšej hlbšie a vpred
a ten istý svet
obohratá páska ma baviť prestala.

sme ryhy

Chyby
nikto ich nerobí, lebo nič nie je chybou.
Všetci sme iní
a na druhých liečime
Ryhy
zanechá každý v údolí psiny
S nimi
sa cítime byť slabými
cítime byť vinní
Krivdy
cítime, keď niekto nekoná ako my a naše zvyky
Sú sci-fi
chcieť, aby niekto myslel ako ja
Stíchni
a započuješ ako kôra stromov praská
Živý je život 

XY

že? ´n
with bone .

fajn.d

KRUH

Výrazy hľadiace si do očí
vľúdne mračenie sa na pery
a do perí.n

Nesmej sa mi a povedz mi, či sme a nie sme
úsmevy
Nakoľko sa križujeme len podľa toho
na koľko sme ranení?

Nad ránom, keď spieva vtáctvo
a ty ležíš na zemi
Popri rieke, cestou z mesta
aj tak je koniec dňa
a ideí.

city city city city city city city city city city city city city city city coty coty po citycity city city city city city city city city city 
noci

ž ž žžžžž, la´

francúzske drámy
dialogické lásky
city v nich

úsmevy nad takým zore
svetlo do tváre
ležať môžeme
nebo je vždy modré.
a hmat máme stále
vankúšiky prstov jemnúčko
ž ž žžžž
la france
[smiechom].

Zahryzni to ticho a prehltni ho

Na pár slabík, nočnou hrou, 
k nádychom ma lúč svetla priviedol.
Ja sa teda nepoučím, aj keď sa učím
slabikou,
more síl a príchod ducha, 
ním svoje telo odvliekol
a moje spálil na popol.

Tie struny gitary láskajú uši, do ktorých sa zahryzol,
koho oblak toho nebo, nestretnú sa s kapelou.
Bliká čiara a pýta si ďalšie slová príbehov,
ktoré vnoria otázky do miest, kde je krásne, 
no len bez slov.

sme ľuďmi s preludmi

Stačí si raz povedať
Rovní sme si rovní
Aké je ľahké sa ubezpečovať
Že...
Nevládzem 
Cítim svet v nerovnováhe
Nechcem sa už klamať
Radšej byť teraz a reálne
A nie sa iba kajať
Keď neviem čo mám spraviť
Už nie ponocovať
A už neblúdiť
Sa približovať
K cieľu s ľuďmi
A byť ľudský.

Slnečná pani

Keď už rannú kávu s cigou nepijem s trasúcimi rukami, viem, že prichádza jar. Keď detský krik z vonku je akýsi iný a migrujúce čmeliaky sa predsa len vrátili. Asi to budú tie oplodnené samičky, lebo zvyšok rodiny neprezimoval. Vtedy viem, že z hôr zlezú ženy, ktorým zmizne sneh a freeridovať budú musieť v dolinách a budú mať čas na borky a naddebaty. Keď paličkové kráľovné obsadia soláriá, aby boli hnedé už začiatkom mája. Keď sa bakalárka nedopíše sama a vianočné prejedanie vystriedalo veľkonočné. A v tom celom prejdem v meste okolo lavičky, na ktorej sedí staršia pani. Ruky vráskami zdobené, no má úsmev na tvári, lebo sa teší zo slnka, čo telo jej zohrieva. A tak zastanem na chvíľu a môžem si na pár minút myslieť, že aj ja som slnečná pani.

Kto oslavuje, kto sa bojí

Až je vtipné ako prekonávaním digitálnej priepasti prekonávame aj citové väzby. Nemáme možnosť denne odsledovať všetko, čo sa deje vo svete, v Európe, na Slovensku, u nás doma, u nás v hlave. Internet nám síce aj občas klame, ale tak-či onak každý deň vznikne senzácia s krátkym dátumom spotreby. Niektoré jednodňové prekvapivé udalosti sa budú tiahnuť aj pár dní, no však krátko to bude zakaždým. Pedofilní kňazi, martinka z Turca, fašisti. Rovnosť rodov? Utópia. A dnešok vraj nesie sviatok ženského pokolenia. Možno sme zhořkli a už toľko necítime, ale na čo nám to celé je? Inokedy nemyslíme? Bitky oligarchov, zdieľaj za pár eur svoju tvár, čo z toho je predurčené k oslavám? A čo ešte dlho bude ovplyvňovať, že aj keď sa bojíme, nemusíme sa báť.

opuchnutí poddaní

Zvuky našich duší neutíšia zhluky  medzičastí pier.
Nevýslovné vákuum praskne a udupe ho samá zem.
Sa kolíšem,
vo vzduchu to nerisknem?
A potom sa bojím a nezískam, viem.

Smutné oči sa strácajú v opuchnutých tvárach,
stratili čo mali.
Cestujú po vlastných mapách.
Vyrovnaní sú len králi.

Majnd

Občas nechce fungovať
občas nechce frustrovať
občas mlčí.

Mlčí, keď má hučať,
hučí, keď má mlčať,
Mlčí.

Ja nemusím,
no skúsim

kričať?

Ha.

no dobre, bože

Vlasy do vrkoča zapletené sťa korbáč
zlých duchov odoženie.

Sladký úsmev na tvári, srdiečko mu rozžiari.
To ale nie som ja, čo ju milujete.

Si pamätám čas, keď kvapky dažďa boli len kvapkami,
a sny nám neulietali cez okno,
keď moje vlasy mohol hladiť málokto.

prečo mi ako decku nepovedali, že raz musím vyrásť?
a keď som veľká mi povedia:
Okná rýchlo umyješ, ale dušu už nikdy.
Špiny. 

desme

Z pohľadov mnohých ľudí môže byť neutíchajúca zvučka hlasov chalankov z  Kontrafaktu vo vašej stratenej hlave vážny dôvod na vyhľadanie odborníka, ale keď sa pýtali, či by sme nechceli vrátiť aspoň týždeň, aspoň deň, neboli možno ďaleko od pravdy. Áno, naskytne sa otázka, čo je to pravda a my sa spolu zamotáme do kolotoča filozofických otázok. Riešime, túžime, žijeme z minulosti. Ale nechcime vracať abstrakciu plynutia chvíľ a dajme si tie hlavy hore, lebo umrieme, pokiaľ budeme žiť.
Keby sa vráti aspoň týždeň, aspoň deň, asi ma primárne jebne. 
Z môjho žalúdka vytečie povodeň, tentokrát zaslúžene. 
Sme zlí a zvrátení a zhoríme v pekle, 
alibistické kurvy, čo si myslia, že vedia pravdu o tomto svete. 
No kde sme?! 
Natrime sa nutelou, zamotajme do papiera a skenujme si cecky na tlačiarni, dajme vybuchnúť elektráreň a žonglujme s kosťami dinosaurov, čo sa nám smejú.