nadýchnuť sa plameňov

Všetko sa spojí vo farbe vody, rieky, tiel.
Slová sa hrnú bez zmyslov.
Nadýchnuť sa plameňov.
Biele koráby útesmi obkľúčené,
číry vzduch mraky odoženie,
naveky vekov nás, nekonaj.
Zastane len kvôli nej, kam ťa sama voda, jej čistota odvedie? Kam.
Vo vnútri dokončený večný príbeh skál.
Hlboký tón a pohľad spoza rias,
žiaci života na doskách vlastných Ja.
V korune ticho zastoná chvíľková odroda slabosti.
Realita spí.
Tam pery sú.
Počujú.
Hlások sa neryje von.
Čiernobiely slastný tón.
Ilúzia ďalšia, ďalší krát.
Kvety neuvädnú.
Raz vyskočí slon
Nadýchni sa plameňov.

Rána

Štebotavé rána, východy nás.
Chvíle, kedy nevnímame čas.
Keď stačí byť sám sebou, keď stačí blinker rána.
Usmievavá hrana.
Nikdy nejdes sám, plno ich tu bolo, teraz sedím v listinách a kvapky čistia vzduch.
V pravo svetlý zvestujúci prach, to čo ukázala zľava, predpoveď kolobehu času. Striedajú sa vkuse vkuse vkuse. Dve planéty, u mňa o pár viac. Dotýkajú sa asi musia. Nie príkazom, ale vedomím, tým dočasným. Celé jeho konanie, pokrčený horizont. Konárov tisíce zvládne jeden les jeden vietor jeden strom. A tam víchrica zničí celý strop čo stavali ste. Horká chuť a v rukách kŕče. Pod vodou sme fungovali dlho a zrazu hmla. Pristúpi od seba sem, nie náhodne v obleku kráča klopkajúc po betónovej ceste a ja z hora pozerám nečakám tvoj krok. Pokľudným krokom idem sama. Ďakujem.

nahoru

Prečo nezažne sa po tme? Zimomriavky kolujú v krvi.
Vydržím, keď držíš.
Silnejšia než silní.
Celý deň tá melódia, stále nahoru.
Myšlienkami preč, oči hľadajú. 
Keď prejavia sa túžby, točila sa mnoho ráz.
V iných nás.
Nepriznám si.
Iba pred sebou.
Satyra kryjúca praskliny času.
Sám sebou si sám.
Mnoho stôp zanechávaš si zanechal.
V rytme hudby svojej piesne nezaplač.
Len vstaň a hraj.

020

Nula dvadsať. Prestala hrať hudba, tóny nocou znejúce už neutlmia myseľ. Zašumel len vietor a rieka tečie ďalej. Nie je koniec. Iní tu možno skonali, ale vojak vnútra bojovník sa prebúdza. Prvé sekundy zúfalstva transparentne konajúce vkladajú slová do sveta otočeného naruby. Delete. Prepadáš panike. Zúrivo snívaš o svitaní, ale je ešte ďaleko, tak ďaleko. Škrtneš a oči sa rozochvejú na moment, v mlyne je to okamih. Uhasíš, no nie túžbu, tá vstáva. Celý dej je ukrytý o tom neprezradím vám. Úsmev na perách je ráno, vybledla aj tá tma pred svitaním, už nie šerom vyskladaným už hradby nepoznáš. Toto je začiatok nie jeho koniec.

T or F

Dávame sľuby hlupákom, ktorí uveria perám, čo vydychujú dym, ich naivita uletí spolu s ním. On rozplýva sa, ona pozrie na dno pohára, čo objíma jazyky a teatrálne vytvára spomienky, sláva im. Maskujúc realitu schátraných duší, životov, nech sa popáli. Pomaly prisolíme rany iných, aby naše neboleli. Uzlíme splety falošných ideí, tvárí. Nesmieme plakať nad hrobom ich tiel, vzduch už nevonia rosou. Klam, opakuj tie slová, v sebe uver im, zostaneš však stáť sám, bez pomoci. Kto ste vy? Tiene strachu z viny? Trháme a znova lepíme zvyšky neba, zeme, démonov a pravdy. Nebo nad nami, zem je miesto, kde nemusíme trpieť. Démoni vám ruky zviazali a pravdu? Pravdu, áno aj tú chuderu stratenú klameme a kameňujeme narážkami. Rozpadla sa, presne ako vy.

Škvrny labutej duše

Naivná a vyblednutá a ten úsmev značí na jej tvári, že krídla lietať môžu.
Aj poráňané
aj špinavé
aj zneúctené
aj temné.
A predsa čisté, no zamotané.

Kroky

Pomalé kroky snažia sa kĺzavým pohybom naznačiť statočnosť. Možno nezatieniš svoju dušu vzhľadom nežnosti a pokory, veď to, čo ti iný povedal neplatí, nesmie. 

Polnocou strácaš presvedčenia svojej duše, netúžiš vidieť nový východ slnka. Jeho žiarivé lúče oklamú len pohľad zastretý vidinou toho zajtrajška, ktorý ti je ukradnutý,

jediné v čo veríš je moment.

Túžbou klamaná prekračuješ prach, brána sa uzatvára, nie je neskoro na strach,rýchlosťou zabiješ to, čo doteraz zabíjalo teba.

Či to, čo si našla je poklad alebo nie, nemôže hodnotiť, pre tvoju cestu zmysel má každý krok,

aj ten do tmy.

Priveľa.. Metamorfózy

Preklápacia hojdačka

sedem miliárd prípadov.

Vďačnosť, nie samozrejmosť,

keď vietor vo vlasoch hrá na klavíri

a tancujúca sloboda srdce rozžiari.

Väčšinou rýchlo, no môže sa stať,

že aj pomaly.

Nebudú z pohľadov slová,

len zo slov pohľady.

Mal by si to vidieť.

Je príliš nahý ten, kto si líže rany?

S.

Oceány

Podáš ruku vonia od ruží,

vieš, že sa mi by si nepomohli.

Si tu ty.

Príliš dlho boli silní,

príliš krátko šťastní.

Stoja na streche domu, ktorý horí

a radujú sa.

Šla na druhú stranu zemegule

a zabudla.

Mýliť sa a žiť

Áno, odpoveď na život, málo, snažíme sa o viac.
Prázdno? Zase ulietavam k hradbe, skúsim zbúrať ju a snažiť sa len o smiech.
Načo? Pýta sa a pomalé činy, veď nie je načo, zaplavená myseľ.
Radšej ráno, ako nočná búrka?
Myslím, že áno, sugestívna myseľ.
Veď mám na to právo, mýlim sa a žijem.
Preto mám to, na čo si myslel, krásne oklamaná tichom.
Samo o sebe náš stráži, v tom nachádzame zmysel.
Je to málo? Vždy viac ako tvoj nečinný spánok, aj to má následky,
my sme teraz šťastní? Si odpoveďou? Otázkou, presne ako vždy.

S.

Posledná

Posledná. Cigareta už nie je,

odchádzala krokmi pomalými a chcela sa otočiť.

Svet  zhasína,

dnes už neurobí to, čo chcela včera, už nie je,

cesta ju zachvátila a rozhodla sa.

Nebude sa klamať, už to pre ňu nie je rovno,

preto sa obráti a odbočí.   

Doľava. Z ktorej strany je to správne,

tam kde húsky tíško plačú, že krásu rána neodhalia.

Nemodlia sa.

Keby to videla, keby vedela.

Nevie.

Foto: Peter Duchoň photography

S.

Anna

V mene iného sa cítiš pevný ako skala,
spomeň si na Annu, čo si prežívala.

Bola rovnaká ako ty,

nikdy nebola symbolom šťastia.

Márna snaha? Nikdy nie je.

Vždy slnko vychádza a večer zapadne,

už nie je čas na bezcieľne blúdenie,

bdenie, dnes nie.

A zajtra? Veríš v to?

Princezná na dne mora

opačné konce príbehov skál.

Perly vyplávali a hrad zostal stáť.

Kvet raz uhynul, čím skôr, keď rástol sám.

Kde bola chyba?

Necítil príval vĺn.

S.