Rána

Štebotavé rána, východy nás.
Chvíle, kedy nevnímame čas.
Keď stačí byť sám sebou, keď stačí blinker rána.
Usmievavá hrana.
Nikdy nejdes sám, plno ich tu bolo, teraz sedím v listinách a kvapky čistia vzduch.
V pravo svetlý zvestujúci prach, to čo ukázala zľava, predpoveď kolobehu času. Striedajú sa vkuse vkuse vkuse. Dve planéty, u mňa o pár viac. Dotýkajú sa asi musia. Nie príkazom, ale vedomím, tým dočasným. Celé jeho konanie, pokrčený horizont. Konárov tisíce zvládne jeden les jeden vietor jeden strom. A tam víchrica zničí celý strop čo stavali ste. Horká chuť a v rukách kŕče. Pod vodou sme fungovali dlho a zrazu hmla. Pristúpi od seba sem, nie náhodne v obleku kráča klopkajúc po betónovej ceste a ja z hora pozerám nečakám tvoj krok. Pokľudným krokom idem sama. Ďakujem.