Popletená

Časovrat a teleport, áno k šťastiu.
Popletené časti, ktoré nosíme na krku.
Myslím to vážne? Veď dym stúpa tiež len nahor.
Často čo je slabé pôsobí ako silné a naopak, to je známy zákon. 
Zákon nás. Týždne či mesiace na opustenom ostrove už nevnímam to sám. Sám.
Dokážem meniť tváre no nie podľa tvojho mena, tvárou v tvár  prichádza oproti a tým je popletená. Často som.

Hurikán

Medzi dvomi riekami a prečo? 
Zase stojím na polceste, ktorá nikam nevedie. Nie mojou chybou ani mojou zásluhou, nemôžem ísť ani za jednou, ani za druhou. 

Dva hurikány, ktoré nesú ženské mená, 
nakoniec oni vstanú a ja medzi nimi padnem na kolená, budem ležať.

Posielajú si prejavy svojich citov úprimných, jediné čo nesú je ich tmavý dych. Podzemných schodov som prešla tisíce a stále neviem, či sa oplatí strácať.

Nie je možnosť vrátiť sa, možnosť je jediná a to ďalej kráčať. A som tam. Tam kde vždy. Na konci krátkej cesty, pritom trvala mi roky.

Ani jedna rieka netečie rovnakým smerom, ani jedna nejde s prúdom, 
nie preto, ale ani ja. 
Veď jedna z druhej vyviera.

S.

V rukách ľalie

Potomkovia mladých nevyzretých tvárí, ruky popísané v nich ľalie.

 Ich slnko svieti jasnejšie len ak majú kvapku šťastia, ich mimika prezrádza viac.

Neviem. Možno to tak nie je.

Snažiť sa ísť po úrodných poliach.

 Dielo nie je pre masy, len pre nich. Pre tých, pre vás, pár.

Skrytí, áno len vtáci oznamujú ich cestu, ale komu? 

Je to cesta k sebectvu? 

Povedz, ľudská bytosť je schránkou či chrámom, asi áno.

Slová - nevyčerpateľná možnosť, ale bez ticha? Ticho je v nás, preto kráčam vyzretým poľom medzi vtákmi a úrodná tvár žiari, 

len nie v tme.

Noci / Dni

Dážď zmýva sny.

Koľkí plačú za nimi,

čo je skutočnosť, pravda, spomienka a túžba?

Odpoveď  je vrytá v každom jednom skrytá,

aj keď nikto nechápe jej význam a pritom každý.

Čistota človeka taká krehká

aká je hranica medzi teplom neba a chladom pekla?

Aká je bolesť, ktorá dokáže nám, že sme silní, 

veď prežili sme noc, prežijeme aj dni..

Možno počas nich sme súdnosť stratili, 

stále sme to my?

Stále sme to my, stratili sme noci, našli sme dni..

 

S.

Noc s umelcom

Vše, co kdy kdo řekl
je vryto do žuly
vosk by se roztekl
papíry vzplanuly
všechna ta slova
ať rovná či ohnutá
budou nezapomenuta

Vše, co kdy kdo napsal
je někde zasuto
hluboko po kapsách
hledám až najdu to
všechna ta slova
ať kýmkoli řečena
budou znovu objevena.
(J. Nohavica) 

Som rada, keď sú v mojom živote inšpirujúci ľudia, ktorí mi menia život.  A najlepšie je, že si to vlastne ani neuvedomujem. Až potom, po čase, viem, že to tak bolo. Všetci sme poznačení fatalitou. V minulosti, prítomnosti a hlavne v budúcnosti, ktorá číha za rohom a jej osud sa spája s momentmi, ktoré neskôr nadobudnú status časov minulých, ovplyvňujúcich všetko.

Keď prichádzajú sviatky teším sa z toho, že sa vráti niekto, s kým sa môžem rozprávať o všetkom. Najčastejšie do rána a pri tom si spievame Nohavicu. Dokonca je aj veľmi talentovaný a normálne občas premýšľam, že tie naše mamy mali asi naozaj naraz rodiť, aby sme sa stretli. Hovorím o tebe Fredy! Vďaka.