MHD

Lampy spoza javorových listov nado mnou stoja. 

Zima spoza bubliny, v ktorej prebývam je iná ako tvoja.

Je skurvená a moja.

 

Maskované  tváre  sa bežia skryť pred sebou domov. 

Zaväzuje šnúrky pri mhd, osvietený svetlom z reklamy má škaredú tvár, vymyká sa predstavám televíznych vzorov.

Bože pomôž.

Oteplené bundičky môžu zahriať telo, ale duša im zamŕza a trpí.

Tep na fialových rukách mŕtvych po bozkoch kričí.

Aspoň koncom jazyka sa dotkni lagúnovej kože.

Zahľadení do tmy, do tmavej minulosti, v prítomnosti pri nich stojím a viem.  Že stojíme si blízko v intímnej zóne a pritom vzdialení sme tak, ako homo strom zabije na sebe hnijúce lístie.

Kyslé tváre pozerajú prísne.

Koľko je to k tebe? / Ako je to ďaleko?

Realita slova.

 

Pokrm

V prútenom košíku chcela mať jablká.
Šla na trh.
Pehy leta blednú.
Dávno to je, keď bola malá a naivná, už vidí prestup.
Vlak zmeškala, ale nohy ju nesú.
V spomienkach už nemusí sa nesmiať, veď strapaté tváre nemusia nič. Sa usmieva.
Opretá o perón má hodvábnu sukňu až po zem, vietor nadvihuje jej okraje a ukazuje jazvy na nohách, no nie svetu.
V ruke má účet z čistiarne svedomia, pokrčí plecia.
Kamene už necháva ležať na cestách.
V prútenom košíku si nesie surové mäso a na svitaní nakŕmi vlka.

do tvojich rúk

Búrlivý oceán vyskladaný potôčikom pokoja, slobody a línie stromov. Už nestojím proti vetru, nezrkadlí sa minulosť, ani zlosť, ďalšia závislosť. Rukami už neodháňam roje čiernych včiel, nepriniesli nám slasť, len útrapy nereálnych mien. Nekopeme hlbšie studne, nepadáme na dno ako Alica, nenašli sme krajinu zázrakov. Smiala sa mi moja druhá tvár, už si zabudla, že si v tom až po ramená? Cesta spätná nie je. Už len blázni sú s tebou, myslíš, že ten svet okolitý je bláznivý, ale ozvena z hôr zašepká nám do uší, to nie oni sú, to ty, len ty. Buď mojou farebnou záchranou, lebo čiernobiele obrazy v krúžkoch ma zničili už dosť. Všetci ste vážni. Už nevkladám dušu do vašich rúk, kto ste, čo som ochotná vám dať? Čo mohli ste mi vziať. Odleťme. Nie len biele klávesy sú, ale je ich viac, melódiu tmy už nesmiem počúvať. Nový vietor. Vietor. Chutí mi tá voda, ten vietor ma však zachráni. Alebo len ja. 

Blednem

Vedieť chcem. Nemusím ja viem, točím sa v čom chcem.
Toto nechcem.
Blednem.
Vôľa neodpovie len vyrýva do svalov svety, čo tu nie sú, v hlave myšlienok tisíc.
Zbytočne sme zničili ďalší kyslík.
Krásne by bolo zistiť, čo je naše a čo nie, aspoň si to myslím.
Neónové nápisy nám hovoria čím sme.
Tma z podchodov nás straší, aj keď je ružová, tvoje vnemy prekoná.
Duše krehké.
Uchop laná, uzly hôr, mysľou sám sebou.
Kto to vie? Bodky na tele.
Jazvy na stene.
Dni presnené.
Kroky bezcieľne.
Oči presklené.
Raz sa nájdeme.

Viem

Nedovoľ, aby ďalší niesli v očiach testraly.
Nedovoľ vráskave čelá plakať bolesťou.
Už dávno nie sme malí, čas nám kvapká zúfale pomaly.
Vráťme chvíle aspoň trochu späť, pohľady do zeme na perách s otázkou.
Neverím, nestíham vnímať. Všetko je inak, stále vieš snívať.
Naša sila dňa ťa pozbierať musí.
Vzduch žeravý v pľúcach nás dusí.
Dlane mami ťa vrátia k nám.
Skúšal si zachytiť penu svojich dní,
asi sme sa mýlili, všetko sa mení,
Ale ty vstaneš.
Už vieme čo je nepodstatné.
Život na mrazivej hrane.
V nás však stále horí nádej.
Budeme spolu lietať vo vetre zase.
Viem to.

VODA

Pozeráš len. Vyzliekaj sa z kože hada, ktorý ti plody ponúka. Hĺbka jeho očí zaútočí na tvoj hlad. Chlad, keď špinavé okná vidia miesto teba. Chlad, keď radšej ochutnáva prázdne celky ako nežné plody kvetovanej vône úrody. Chlad, keď vieš, že sa ťa boja. Lebo čo iné sa môže diať, keď ťa ich prítomnosť chladí?  Boje o život, hry o dospelosť. Ľudské hry, príprava na poctivosť. Ak dokážeš tak bojuj, ak dokážeš tak klam, čierna ti nahovára, dračie oblaky neba. Nevieš, či chceš uhasiť to peklo, asi ťa viac než napĺňa. Doženú ťa, no opusti príbehy, ktorých tráva pokosená už dávno zhorela. Vlny na moriach, slzy v očiach, tváre v dlaniach, dlane v dlaniach, berieš si všetko a si sám. Bože, keď mne na jazyku chutí tá voda.

plyšová voda

Povrchné žarty balené do inteligencie samoty, cez písmená viazané kytice slov, zamotali sme sa.

Škvrna na morálke, úsmev vedený ópiom a zatrpknutosť ukrytá pod prikrývkou sarkazmu, sú to len slová.
Prázdne žalúdky, viečka ťažšie nie len nočnou hodinou, ťažšie ako pred chvíľou. Sú to len slová.
Pásy čierna ťahajúce sa pozdĺž hôr.
Nevidíš v očiach živly.
Načo je dobrý tento kolotoč? Bez neho nemusí ani obloha sa meniť, nech zostane tak. FUCK.
Vánok pred búrkou cítim. tlak
Hlboko vo vnútri vesmír sa spája, zase len slová, vzdušné vankúše dnes zase naprávam sama.

blabla

Schody tvojho času tvrdo kričia, máš ich dosť. Sme vzali podzemné nástroje časom meniace sa, sme vzali vietor z plachiet, úsmev z tváre a všetkým nádej. Slobodné vtáky noci, tiene lámp, si šťastný za to čo máš? Ha, tak maj. Sa neobzeraj, neobzeraj, berú podzemné nástroje a položia svoje kríže na plecia tvojho tela, uzatvára sa ti cela, môžeš sa nebáť, môžeš začať bežať, tak bež, oni môžu tiež a tvoj dych im predpovedá, že ich čaká bieda, utiekla, oproti idú len stáda, prúd. Nikdy nekončiaca fontána kričí ódy a horia nocou moci. Hrdelného smiechu, spomeň si po tejto noci. 

Na mňa.

nadýchnuť sa plameňov

Všetko sa spojí vo farbe vody, rieky, tiel.
Slová sa hrnú bez zmyslov.
Nadýchnuť sa plameňov.
Biele koráby útesmi obkľúčené,
číry vzduch mraky odoženie,
naveky vekov nás, nekonaj.
Zastane len kvôli nej, kam ťa sama voda, jej čistota odvedie? Kam.
Vo vnútri dokončený večný príbeh skál.
Hlboký tón a pohľad spoza rias,
žiaci života na doskách vlastných Ja.
V korune ticho zastoná chvíľková odroda slabosti.
Realita spí.
Tam pery sú.
Počujú.
Hlások sa neryje von.
Čiernobiely slastný tón.
Ilúzia ďalšia, ďalší krát.
Kvety neuvädnú.
Raz vyskočí slon
Nadýchni sa plameňov.

Rána

Štebotavé rána, východy nás.
Chvíle, kedy nevnímame čas.
Keď stačí byť sám sebou, keď stačí blinker rána.
Usmievavá hrana.
Nikdy nejdes sám, plno ich tu bolo, teraz sedím v listinách a kvapky čistia vzduch.
V pravo svetlý zvestujúci prach, to čo ukázala zľava, predpoveď kolobehu času. Striedajú sa vkuse vkuse vkuse. Dve planéty, u mňa o pár viac. Dotýkajú sa asi musia. Nie príkazom, ale vedomím, tým dočasným. Celé jeho konanie, pokrčený horizont. Konárov tisíce zvládne jeden les jeden vietor jeden strom. A tam víchrica zničí celý strop čo stavali ste. Horká chuť a v rukách kŕče. Pod vodou sme fungovali dlho a zrazu hmla. Pristúpi od seba sem, nie náhodne v obleku kráča klopkajúc po betónovej ceste a ja z hora pozerám nečakám tvoj krok. Pokľudným krokom idem sama. Ďakujem.

nahoru

Prečo nezažne sa po tme? Zimomriavky kolujú v krvi.
Vydržím, keď držíš.
Silnejšia než silní.
Celý deň tá melódia, stále nahoru.
Myšlienkami preč, oči hľadajú. 
Keď prejavia sa túžby, točila sa mnoho ráz.
V iných nás.
Nepriznám si.
Iba pred sebou.
Satyra kryjúca praskliny času.
Sám sebou si sám.
Mnoho stôp zanechávaš si zanechal.
V rytme hudby svojej piesne nezaplač.
Len vstaň a hraj.

020

Nula dvadsať. Prestala hrať hudba, tóny nocou znejúce už neutlmia myseľ. Zašumel len vietor a rieka tečie ďalej. Nie je koniec. Iní tu možno skonali, ale vojak vnútra bojovník sa prebúdza. Prvé sekundy zúfalstva transparentne konajúce vkladajú slová do sveta otočeného naruby. Delete. Prepadáš panike. Zúrivo snívaš o svitaní, ale je ešte ďaleko, tak ďaleko. Škrtneš a oči sa rozochvejú na moment, v mlyne je to okamih. Uhasíš, no nie túžbu, tá vstáva. Celý dej je ukrytý o tom neprezradím vám. Úsmev na perách je ráno, vybledla aj tá tma pred svitaním, už nie šerom vyskladaným už hradby nepoznáš. Toto je začiatok nie jeho koniec.