Slnečná pani

Keď už rannú kávu s cigou nepijem s trasúcimi rukami, viem, že prichádza jar. Keď detský krik z vonku je akýsi iný a migrujúce čmeliaky sa predsa len vrátili. Asi to budú tie oplodnené samičky, lebo zvyšok rodiny neprezimoval. Vtedy viem, že z hôr zlezú ženy, ktorým zmizne sneh a freeridovať budú musieť v dolinách a budú mať čas na borky a naddebaty. Keď paličkové kráľovné obsadia soláriá, aby boli hnedé už začiatkom mája. Keď sa bakalárka nedopíše sama a vianočné prejedanie vystriedalo veľkonočné. A v tom celom prejdem v meste okolo lavičky, na ktorej sedí staršia pani. Ruky vráskami zdobené, no má úsmev na tvári, lebo sa teší zo slnka, čo telo jej zohrieva. A tak zastanem na chvíľu a môžem si na pár minút myslieť, že aj ja som slnečná pani.

Kto oslavuje, kto sa bojí

Až je vtipné ako prekonávaním digitálnej priepasti prekonávame aj citové väzby. Nemáme možnosť denne odsledovať všetko, čo sa deje vo svete, v Európe, na Slovensku, u nás doma, u nás v hlave. Internet nám síce aj občas klame, ale tak-či onak každý deň vznikne senzácia s krátkym dátumom spotreby. Niektoré jednodňové prekvapivé udalosti sa budú tiahnuť aj pár dní, no však krátko to bude zakaždým. Pedofilní kňazi, martinka z Turca, fašisti. Rovnosť rodov? Utópia. A dnešok vraj nesie sviatok ženského pokolenia. Možno sme zhořkli a už toľko necítime, ale na čo nám to celé je? Inokedy nemyslíme? Bitky oligarchov, zdieľaj za pár eur svoju tvár, čo z toho je predurčené k oslavám? A čo ešte dlho bude ovplyvňovať, že aj keď sa bojíme, nemusíme sa báť.

opuchnutí poddaní

Zvuky našich duší neutíšia zhluky  medzičastí pier.
Nevýslovné vákuum praskne a udupe ho samá zem.
Sa kolíšem,
vo vzduchu to nerisknem?
A potom sa bojím a nezískam, viem.

Smutné oči sa strácajú v opuchnutých tvárach,
stratili čo mali.
Cestujú po vlastných mapách.
Vyrovnaní sú len králi.