Pene a farba vody s maltou na hlave.
Zase od konca do budúcna začíname, drahý pane!
Božie koše neúnavné.
A trápime sa pri fotkách.
Môže to byť o mne, o nás Lucia, o našej mame.
Xavier by nám napísal román.
Camelkové ohorky, dvere odkolísané, roky kňazmi zneužívané napospas.
Kto zmení písmená pochopí, že topíme sa v mláke a pritom neprší, ani nepočujem hlas,
vidíme len tiene, zrkadiel odraz.
Sa zasmeješ, keď o svete vieš len ilúzie a vieš kto na kríži spáva.
Verím len pomareným hlavám, že toto je tá cesta, čo udusí sa sama.
Popolníky na očiach.
No comments:
Post a Comment