Nula dvadsať. Prestala hrať hudba, tóny nocou znejúce už neutlmia myseľ. Zašumel len vietor a rieka tečie ďalej. Nie je koniec. Iní tu možno skonali, ale vojak vnútra bojovník sa prebúdza. Prvé sekundy zúfalstva transparentne konajúce vkladajú slová do sveta otočeného naruby. Delete. Prepadáš panike. Zúrivo snívaš o svitaní, ale je ešte ďaleko, tak ďaleko. Škrtneš a oči sa rozochvejú na moment, v mlyne je to okamih. Uhasíš, no nie túžbu, tá vstáva. Celý dej je ukrytý o tom neprezradím vám. Úsmev na perách je ráno, vybledla aj tá tma pred svitaním, už nie šerom vyskladaným už hradby nepoznáš. Toto je začiatok nie jeho koniec.
No comments:
Post a Comment