aj keď prebrodenú rieku záporáci našich ja vypustia z hláv, ten boj si telo pamätá

Pozemné cestičky, žiadne cesty cez vesmíry.
Sme sa popálili, obliali studenou vodou a kvapkou vlastnej krvi pôdu zeme pokropili, 
lebo môžeme 
uverili sme pravidlám svojich hláv, 
že skutky, ktoré konáme majú svoj význam
no 
zasmejme sa tým slovám
a prijmime ten krásny dar,
že aj čierna duša v sebe nesie bielu tvár
a že biela tvár, nie je vždy opakom nepriateľa
na modrej hojdačke z dreva svoje telo pohojdám
a vrátim sa tam, kde tento príbeh začínal
v nevinnosti
a len tá cez spomienky zachráni čiernu dušu
a bielu tvár.