aj keď prebrodenú rieku záporáci našich ja vypustia z hláv, ten boj si telo pamätá

Pozemné cestičky, žiadne cesty cez vesmíry.
Sme sa popálili, obliali studenou vodou a kvapkou vlastnej krvi pôdu zeme pokropili, 
lebo môžeme 
uverili sme pravidlám svojich hláv, 
že skutky, ktoré konáme majú svoj význam
no 
zasmejme sa tým slovám
a prijmime ten krásny dar,
že aj čierna duša v sebe nesie bielu tvár
a že biela tvár, nie je vždy opakom nepriateľa
na modrej hojdačke z dreva svoje telo pohojdám
a vrátim sa tam, kde tento príbeh začínal
v nevinnosti
a len tá cez spomienky zachráni čiernu dušu
a bielu tvár.

Keď nevieš, aké je slnko, nechápeš ani tiene, ktoré vrhá.

Nemám rada tieto úvody.
ale uviesť do deja sa mi nechce.
preto začnem,že...Ona
Potiahla si z cigarety, klapky sa natoľko zúžili, že pozerala len cez malú škáru pootvorených dverí. Uvidela časť tenkého lana, na ktorom zľahka tancujú pripevnené farebné kusy látky, do ktorých si vkladá spomienky.
Filter z pevného papiera zatočený ako vzduch, čo víri nám v hlavách.
Prepojenie stráca.
Svojim osudom prechádza si do bodky, celkom zľahka.
Ľahká, ako ty.
Najjemnejšie ako vie sa teší, že všetky veľké veci je a nie je ľahké uchopiť
a pochopí,
veď farby sú len tri
a cesty kráľov nie sú bez modrín.