ž ž žžžžž, la´

francúzske drámy
dialogické lásky
city v nich

úsmevy nad takým zore
svetlo do tváre
ležať môžeme
nebo je vždy modré.
a hmat máme stále
vankúšiky prstov jemnúčko
ž ž žžžž
la france
[smiechom].

Zahryzni to ticho a prehltni ho

Na pár slabík, nočnou hrou, 
k nádychom ma lúč svetla priviedol.
Ja sa teda nepoučím, aj keď sa učím
slabikou,
more síl a príchod ducha, 
ním svoje telo odvliekol
a moje spálil na popol.

Tie struny gitary láskajú uši, do ktorých sa zahryzol,
koho oblak toho nebo, nestretnú sa s kapelou.
Bliká čiara a pýta si ďalšie slová príbehov,
ktoré vnoria otázky do miest, kde je krásne, 
no len bez slov.