Žaby lietajú vo vetre, na ceste. Jazdci a my za
zahmleným oknom sa vezieme do mora.
Tak sme si poplakali, zapli kúrenie a otvorili okná.
Sme vyhodili šupky z banánov, čo zjedli sme,
zastali nám v krkoch ako
dieťa v drevenej stoličke.
Teraz došli sme. Sú štyri ráno, múdry človek nám rozprával príbehy.
Sme sa
bozkávali so ženami čo majú problémy
a vieme, že cesty naše sa
spájajú, zase sa musia.
Spodine bez racia sa hnusia.
Husia koža nenastáva, lebo všetko to je tak bežné, že si na boso
trúfame lietať bez hmly.
Naivne pozeráme a dávame dary chudobe s vedomím tým,
že majú možno omnoho krajšie životy ako my.
Lampy spoza javorových listov nado mnou stoja.
Zima spoza bubliny, v ktorej prebývam je iná ako tvoja.
Je skurvená a moja.
Maskované tváre sa bežia skryť pred sebou domov.
Zaväzuje šnúrky pri mhd, osvietený svetlom z reklamy má škaredú tvár, vymyká sa predstavám televíznych vzorov.
Bože pomôž.
Oteplené bundičky môžu zahriať telo, ale duša im zamŕza a trpí.
Tep na fialových rukách mŕtvych po bozkoch kričí.
Aspoň koncom jazyka sa dotkni lagúnovej kože.
Zahľadení do tmy, do tmavej minulosti, v prítomnosti pri nich stojím a viem. Že stojíme si blízko v intímnej zóne a pritom vzdialení sme tak, ako homo strom zabije na sebe hnijúce lístie.
Kyslé tváre pozerajú prísne.
Koľko je to k tebe? / Ako je to ďaleko?
Realita slova.
V prútenom košíku chcela mať jablká.
Šla na trh.
Pehy leta blednú.
Dávno to je, keď bola malá a naivná, už vidí prestup.
Vlak zmeškala, ale nohy ju nesú.
V spomienkach už nemusí sa nesmiať, veď strapaté tváre nemusia nič. Sa usmieva.
Opretá o perón má hodvábnu sukňu až po zem, vietor nadvihuje jej okraje a ukazuje jazvy na nohách, no nie svetu.
V ruke má účet z čistiarne svedomia, pokrčí plecia.
Kamene už necháva ležať na cestách.
V prútenom košíku si nesie surové mäso a na svitaní nakŕmi vlka.
