nadýchnuť sa plameňov

Všetko sa spojí vo farbe vody, rieky, tiel.
Slová sa hrnú bez zmyslov.
Nadýchnuť sa plameňov.
Biele koráby útesmi obkľúčené,
číry vzduch mraky odoženie,
naveky vekov nás, nekonaj.
Zastane len kvôli nej, kam ťa sama voda, jej čistota odvedie? Kam.
Vo vnútri dokončený večný príbeh skál.
Hlboký tón a pohľad spoza rias,
žiaci života na doskách vlastných Ja.
V korune ticho zastoná chvíľková odroda slabosti.
Realita spí.
Tam pery sú.
Počujú.
Hlások sa neryje von.
Čiernobiely slastný tón.
Ilúzia ďalšia, ďalší krát.
Kvety neuvädnú.
Raz vyskočí slon
Nadýchni sa plameňov.

Rána

Štebotavé rána, východy nás.
Chvíle, kedy nevnímame čas.
Keď stačí byť sám sebou, keď stačí blinker rána.
Usmievavá hrana.
Nikdy nejdes sám, plno ich tu bolo, teraz sedím v listinách a kvapky čistia vzduch.
V pravo svetlý zvestujúci prach, to čo ukázala zľava, predpoveď kolobehu času. Striedajú sa vkuse vkuse vkuse. Dve planéty, u mňa o pár viac. Dotýkajú sa asi musia. Nie príkazom, ale vedomím, tým dočasným. Celé jeho konanie, pokrčený horizont. Konárov tisíce zvládne jeden les jeden vietor jeden strom. A tam víchrica zničí celý strop čo stavali ste. Horká chuť a v rukách kŕče. Pod vodou sme fungovali dlho a zrazu hmla. Pristúpi od seba sem, nie náhodne v obleku kráča klopkajúc po betónovej ceste a ja z hora pozerám nečakám tvoj krok. Pokľudným krokom idem sama. Ďakujem.

nahoru

Prečo nezažne sa po tme? Zimomriavky kolujú v krvi.
Vydržím, keď držíš.
Silnejšia než silní.
Celý deň tá melódia, stále nahoru.
Myšlienkami preč, oči hľadajú. 
Keď prejavia sa túžby, točila sa mnoho ráz.
V iných nás.
Nepriznám si.
Iba pred sebou.
Satyra kryjúca praskliny času.
Sám sebou si sám.
Mnoho stôp zanechávaš si zanechal.
V rytme hudby svojej piesne nezaplač.
Len vstaň a hraj.

020

Nula dvadsať. Prestala hrať hudba, tóny nocou znejúce už neutlmia myseľ. Zašumel len vietor a rieka tečie ďalej. Nie je koniec. Iní tu možno skonali, ale vojak vnútra bojovník sa prebúdza. Prvé sekundy zúfalstva transparentne konajúce vkladajú slová do sveta otočeného naruby. Delete. Prepadáš panike. Zúrivo snívaš o svitaní, ale je ešte ďaleko, tak ďaleko. Škrtneš a oči sa rozochvejú na moment, v mlyne je to okamih. Uhasíš, no nie túžbu, tá vstáva. Celý dej je ukrytý o tom neprezradím vám. Úsmev na perách je ráno, vybledla aj tá tma pred svitaním, už nie šerom vyskladaným už hradby nepoznáš. Toto je začiatok nie jeho koniec.