Búrlivý oceán vyskladaný
potôčikom pokoja, slobody a línie stromov. Už nestojím proti vetru,
nezrkadlí sa minulosť, ani zlosť, ďalšia závislosť. Rukami už neodháňam roje
čiernych včiel, nepriniesli nám slasť, len útrapy nereálnych mien. Nekopeme hlbšie
studne, nepadáme na dno ako Alica, nenašli sme krajinu zázrakov. Smiala sa mi
moja druhá tvár, už si zabudla, že si v tom až po ramená? Cesta spätná nie
je. Už len blázni sú s tebou, myslíš, že ten svet okolitý je bláznivý, ale
ozvena z hôr zašepká nám do uší, to nie oni sú, to ty, len ty. Buď mojou
farebnou záchranou, lebo čiernobiele obrazy v krúžkoch ma zničili už dosť.
Všetci ste vážni. Už nevkladám dušu do vašich rúk, kto ste, čo som ochotná vám
dať? Čo mohli ste mi vziať. Odleťme. Nie len biele klávesy sú, ale je ich viac,
melódiu tmy už nesmiem počúvať. Nový vietor. Vietor. Chutí mi tá voda, ten vietor ma však zachráni. Alebo len ja.
