Blednem

Vedieť chcem. Nemusím ja viem, točím sa v čom chcem.
Toto nechcem.
Blednem.
Vôľa neodpovie len vyrýva do svalov svety, čo tu nie sú, v hlave myšlienok tisíc.
Zbytočne sme zničili ďalší kyslík.
Krásne by bolo zistiť, čo je naše a čo nie, aspoň si to myslím.
Neónové nápisy nám hovoria čím sme.
Tma z podchodov nás straší, aj keď je ružová, tvoje vnemy prekoná.
Duše krehké.
Uchop laná, uzly hôr, mysľou sám sebou.
Kto to vie? Bodky na tele.
Jazvy na stene.
Dni presnené.
Kroky bezcieľne.
Oči presklené.
Raz sa nájdeme.

Viem

Nedovoľ, aby ďalší niesli v očiach testraly.
Nedovoľ vráskave čelá plakať bolesťou.
Už dávno nie sme malí, čas nám kvapká zúfale pomaly.
Vráťme chvíle aspoň trochu späť, pohľady do zeme na perách s otázkou.
Neverím, nestíham vnímať. Všetko je inak, stále vieš snívať.
Naša sila dňa ťa pozbierať musí.
Vzduch žeravý v pľúcach nás dusí.
Dlane mami ťa vrátia k nám.
Skúšal si zachytiť penu svojich dní,
asi sme sa mýlili, všetko sa mení,
Ale ty vstaneš.
Už vieme čo je nepodstatné.
Život na mrazivej hrane.
V nás však stále horí nádej.
Budeme spolu lietať vo vetre zase.
Viem to.

VODA

Pozeráš len. Vyzliekaj sa z kože hada, ktorý ti plody ponúka. Hĺbka jeho očí zaútočí na tvoj hlad. Chlad, keď špinavé okná vidia miesto teba. Chlad, keď radšej ochutnáva prázdne celky ako nežné plody kvetovanej vône úrody. Chlad, keď vieš, že sa ťa boja. Lebo čo iné sa môže diať, keď ťa ich prítomnosť chladí?  Boje o život, hry o dospelosť. Ľudské hry, príprava na poctivosť. Ak dokážeš tak bojuj, ak dokážeš tak klam, čierna ti nahovára, dračie oblaky neba. Nevieš, či chceš uhasiť to peklo, asi ťa viac než napĺňa. Doženú ťa, no opusti príbehy, ktorých tráva pokosená už dávno zhorela. Vlny na moriach, slzy v očiach, tváre v dlaniach, dlane v dlaniach, berieš si všetko a si sám. Bože, keď mne na jazyku chutí tá voda.